sobota 18. apríla 2015

91 dní do svadby a Byrokracia

Riešime medzinárodné manželstvo. Akokoľvek absurdne to pri Čechovi a Slovenke znie, je to tak.

Pred "vybavovaním papierov" som si prečítala množstvo diskusií. A všade to všetky budúce nevesty opisovali ako šialene komplikovanú procedúru, ktorú je takmer nemožné zvládnuť.

Je to naozaj tak?

Poďme sa tomu pozrieť na zúbok.

Vezmeme sa na Slovensku a teda sme na slovenské úrady museli doniesť moje doklady, ktoré sa, myslím, nijako nelíšili od tých, ktoré by som musela doniesť, ak by nešlo o medzinárodné manželstvo. Martin toho potreboval trošku viac, ale nebola to katastrofa.

Takže... Martin si musel zájsť tu v Brne na patričnú matriku, aby mu vydali "Vysvědčení o právní způsobilosti k uzavření manželství v cizině". Trvalo to pár dní a ako odmenu za trpezlivé čakanie dostal papier preložený do štyroch jazykov, v ktorom sa hovorilo o tom, že je spôsobilý uzavrieť manželstvo so mnou ;-) Yay!

Ďalej potreboval cestovný doklad, občiansky preukaz, rodný list a rozvodový rozsudok.

Ja som potrebovala vlastne len rodný list a občiansky preukaz.

Potrebné dokumenty nemôžu byť v deň uzatvorenia manželstva staršie než 6 mesiacov, takže nemá zmysel ich skúšať vybavovať skôr. My sme to šli riešiť asi 5 mesiacov pred termínom. Ale s tým, že na patričnom úrade mali náš dátum rezervovaný rok dopredu.

Tak sme teda zašli na matričný úrad na Slovensku. Na ten, pod ktorý patrím ja - teda vo Valalikoch. Tam nám ochotná pani precízne a úhľadným písmom vypisovala ten jeden veľký papier, ktorý neviem celkom presne ako sa volá, ale môžeme sa vďaka nemu vziať :-)

Problém nastal pri rozvodovom rozsudku. Oficiálne, aby nejaký zahraničný rozsudok platil aj na Slovensku, musí byť slovenským súdom uznaný ten originálny rozsudok. Ten sme samozrejme nemali. Čo sa pani matrikárke tak úplne nepozdávalo. Celkom intenzívne sme ju presviedčali, že medzi Českou republikou a Slovenskom existujú dohody, podľa ktorých to nemusí byť potvrdené slovenským súdom. (Zatiaľ mi v hlave bežal hororový film. V hlavných rolách my a v úlohe nášho nepriateľa bol Košický krajský súd. Seriózne. Ak by sme 5 mesiacov pred svadbou mali podať žiadosť na slovenský súd... nestihlo by sa to. To som si istá.) Takže mi neuveriteľne odľahlo, že sa pani matrikárka nakoniec našla potrebné údaje a dala nám za pravdu.

Jediné, na čo sme ju neukecali, bola zmena môjho mena. Beriem si Martinove meno bez prechyľovania (nebudem mať koncovku "ová"). Ona trvala na tom, že v tom dokumente na sobáš bude meno s "ová", oddávajúci povie, že sme sa rozhodli používať spoločné meno "V...../V....ová" a že sobášny list nám tiež vydajú na meno "V...../V....ová". A potom po svadbe si máme požiadať o vydanie nového s menom bez "ová". Nepáčilo sa mi, že by oddávajúci povedal, že som sa rozhodla používať meno V....ová. Pretože to nie je pravda. Ale pani bola celkom neoblomná.

Zabalila do obálky dokumenty: rodné listy, občianske preukazy, Martinov pas, "vysvedčenie", ten papier na sobáš, rozvodový rozdusok... všetko v originále. Niečo si pre seba okopírovala, ale všetky originály zalepila bez opýtania do obálky. Naše JEDINÉ originály. Trochu sme sa zľakli. Podala nám obálku s tým, že to máme zaniesť na úrad v mieste, kde sa budeme brať.

Tak sme zaniesli. Pani matrikárka v Košickej Belej obálku rozlepila, vysypala z nej všetky dokumenty a všetko okrem toho listu na sobáš nám hneď vrátila so slovami "To nepotrebujem". Tak sa jej Martin spýtal, či si to predsalen nechce aspoň okopírovať. Tak okopírovala :-)

Spomenula som jej tú záležitosť s menom. A ona že sa to vôbec nemusí riešiť tak komplikovane. Že stačí napísať, že mám inú národnosť, než slovenskú. To sa mi úplne nepozdávalo... Ale jej príhovor o tom, že na tom vôbec nezáleží a národnosť si každých 10 minút môžem napísať inú, ma presvedčil! :-D Tak sme tam dali českú národnosť. Mne. Martin si svoju českú statočne obhájil. Nie je taký vlastizradca ako ja... Medzitým ma zase obchádzali mdloby, že budeme musieť zase stráviť 2 hodiny na tom prvom úrade, kvôli tak malej zmene, a že nám zase budú musieť vypísať nový papier. Ó nie, nie, nie. Pani matrikárka svižne schmatla bielitko, dobre nacvičeným chmatom všetko potrebné zabielitkovala a na záver to ešte elegantne poklepala ukazováčkom. Pre zafixovanie. Darmo, tie skúsenosti tam sú.

Nebudem hovoriť o tom, ako ten úradný dokument, vďaka ktorému sa budeme môcť zobrať, po tomto jej zásahu vyzerá...

Len tak mimochodom, pani martikárka mi povedala, že na mojom mieste by si dala urobiť nový rodný list. Vraj ten môj je vlastne neplatný. No jóó, no. Niekto sa pri jeho písaní preklepol (a všimla som si to až ja, keď som mala asi 15 rokov...) a mám tam rok 1922. Nevyzerám, že? ;-)

A práve som si spomenula, že im musíme ešte nahlásiť mená, rodné čísla a adresy svedkov.

Podstatné je, že všetko dobre dopadlo, môžeme sa vziať, na obrade povedia, že sme sa rozhodli používať spoločné meno naozaj také, aké ho používať budeme a sobášny list dostaneme taktiež rovno na správne meno :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára